Sú to už dva roky, možno aj presne dva roky, odkedy som začal pracovať pre Next Media Group. Dva roky, ktoré pre mňa znamenali veľa a ukázali mi, že cesta, po ktorej som šiel, nebola tá správna (a to som ani nedrogoval).
Naozaj už dva roky. Pamätám si na to ako keby to bolo včera (Klišé týždeň v Lidli?), keď som s malou dušičkou poslal dva články, úplne nenovinársky životopis a fotku, na ktorej som mal asi dve promile, ale vyzerala super, ako odpoveď na inzerát vtedajšieho Slovak Man-u. Po pár dňoch mi podvečer zazvonil telefón a ozval sa akýsi pán Ondrej, ktorý práve večeral a vyzeral strašne zaneprázdnene. Keď mi povedal, že je zo Slovak Man-u a vybrali si ma zo zhruba sto ľudí, najskôr schytalo moje ego tupý úder od stropu, potom prišla panika, že wtf, veď ja som toho až tak veľa nepopísal, aby som niekde niečo reálne písal?! A keďže občas rád zachovávam paniku, neodpovedal som hneď, že „yes, beriem to“, zadrel som, že si to musím premyslieť. Dostal som šancu, akú nedostalo cca. 99 ďalších ľudí a ja som si to chcel premyslieť. S odstupom času sa na tom aj bavím. Neviem, či som sa potreboval uistiť, že nie som až taký neschopák a zvládnem to, alebo to bola iba nejaká maska, že ooukej, veď ja vás až tak nepotrebujem, mám tony iných ponúk. Iné ponuky akože napríklad písať si sám pre seba do Wordu, vytlačiť a zahodiť ten papier do smetí s nádejou, že si ho prečíta aspoň pracovník verejno prospešných služieb.
Na druhý deň som bez váhania povedal áno. Uvedomil som si, že by som ľutoval a výnimočne som mal aj pravdu. Ak by som vtedy povedal nie, ľutoval by som!
Optimizmus pokračoval, keď mi napísala Slávka, zástupkyňa šéfredaktora, editorka a akási gravitácia vydavateľstva, ktorá prirodzene drží všetko pohromade. Napísala mi pred dvoma rokmi a som rád, že komunikujeme denne aj o mimopracovných záležitostiach, alebo úprimne, niekedy omylom začneme riešiť aj tie pracovné. Vtedy bola redakcia viac – menej malá, pribudol Rado, Dianka vo vlastnom pruhu viedla autobus Slovak Woman a ostatných som až tak nepoznal, čo sa zmenilo na prvej vianočnej party. V roku 2016 sa zaviedli kvartálne porady a tie sú teda iné lámače ľadov. Maximálne neformálne teambuildingy v skvelej atmosfére, kde je jediným neželaným hosťom jedine Punk Kapitán, ak príde k jednému človeku viac, než päťkrát (do not google, just survive).
V redakcií som nikdy nepatril k žralokom čítanosti, ktorí by trhali rekordy. Skôr naopak, mal som svoje témičky ako autíčka, ktoré ma bavia, aj keď nie sú úplným topom záujmu čitateľov. K nám chlapom skrátka akosi patria, preto sa ich nikdy nevzdám a možno aj preto teraz vzniká nový web carmagazin.sk, ktorý je mojou hlavnou neverou voči manmagazinu. Carmagazin je na začiatku, no verím, že sa z neho stane plnohodnotná časť vydavateľstva, ktorá bude hrdo žiariť na firemnom webe. A samozrejme prekoná Športový magazín Tomáša a Andreja, lebo my nie sme súťaživé typy, ale viete…
Ak máte radi slobodu, nájdete ju v Next Media a to doslova. Je skvelé, že môžem pracovať doma vo Vrábľoch alebo keď si zmyslím, tak pokojne aj na Bora Bora (aj by som si zmyslel, ale stav účtu mi vysvetlil, že nie). Hlavne, môžem písať kedykoľvek a to je skvelé!
Nechcem znieť ako finančný poradca, ale vidím, ako rastieme. Ako rastie čítanosť všetkých webov, ako sa zvyšuje dosah čitateľov, ako rastie naše publikum. Je to neopísateľné, môcť napísať niečo, čo si prečítajú desaťtisíce ľudí. Verím, že budeme rásť ďalej. Verím, že budem rásť aj ja ako človek tvoriaci texty a verím, že raz písaním dosiahnem niečo veľké. Nie iba pre seba, ale aj pre iných. Skrátka verím.
