Za siedmimi horami, za siedmimi dolami, siedmimi postkapitalistikými štátmi a siedmimi plotmi proti nelegálnym imigrantom bola raz jedna dedina. Tá dedina bola najväčšia v tomto príležitosťami premrhanom štáte a volala sa Prešporok.
A ja som do nej pred zopár rokmi odišiel pracovať do nemenovanej korporácie, aby som sa vo svojej hviezdnej kariérnej dráhe posunul niekam vpred. Tým, čo ste pracovali vo veľkej firme, nemusím vysvetľovať, čo je to za pocit, keď z takejto veľkej firmy odídete a môžete „tresknúť dvermi“ a zakričať na celý svet, ako veľmi ich máte od dnes na háku. Jáááááj :).
Pre tých, čo nevedia, tak korporácia, to vám je taký zamestnávateľ, kde ak celý deň budete nezmyselne a systematicky pobehovať s hromadou papierov pod pazuchou a tváriac sa, že telefonujete, z jedného poschodia na druhé – budete mať zrejme najväčší plat medzi kolagami, pretože nikto nebude vedieť síce, čo robíte, ale pre všetkých budete mega vyťažený – teda zrejme užitočný a prínosný.
Alebo ak by ste v takejto firme chceli byť povýšený, tak nezáleží na tom, ako dlho drete na tých najťažších úlohách vo firme. Nie, nie… Omnoho dôležitejšie je, ako dlho vysedávate v šéfovej kancelárii na káve a vykladáte mu, ako ste makali na tomto a tamtom, čo môžu byť reálne veci, ktoré ste vybavili jedným kliknutím myši ešte minulý mesiac.
Ale dosť o molochoch. Na jar v roku 2013 som sa teda rozhodol, že dám u môjho korporátneho zamestnávateľa výpoveď. Musel som prejsť rozhovorom s nadriadeným o tom, nech to nerobím – či mi nešibe, a tak podobne, aby som si vo svojom živote dal trošku oddychu a porozhliadal sa za novými príležitosťami.
V jeden večer som sa tak zamýšľal nad životom a položil som si otázku: „Čo by som robil, keby neexistovali peniaze? Čo by ma naozaj napĺňalo a bavilo robiť bez toho, aby som ráno v posteli musel prejsť všetky vybrané slová po P a K, aby som vstal a išiel „nadšene“ do práce?“ A napadlo mi to! Budem mať svoj vlastný časopis pre muža! A idem na to hneď teraz.
Zavolal som bývalému kolegovi, ktorý tiež odišiel z korporácie, a zrazu sme boli dvaja :). Spravili sme si dôkladný rozbor konkurencie, aj keď tú sme mali pomerne dobre zmapovanú, nakoľko ja som časopisy pre muža na našom trhu čítal všetky, bola to akási moja forma relaxu – „dobíjania batérií“ a pripravili predbežnú skicu o tom, ako by mal časopis vyzerať.
Následne sme vymýšľali názov, čo bola extra náročná úloha a boli sme veľmi nerozhodní, zháňali grafikov, prvých členov redakcie atď. Pamätám si na Vianoce toho roku (2013), ktoré som strávil u rodičov v neustálom strese a komunikovaním s grafikom, koľko nám toho ešte chýba a ako dlho budeme meškať do tlačiarne.
Nakoniec, okolo 5. 1. 2014, to prišlo – vyšlo prvé číslo SLOVAK MAN-u. To bol pocit, ako keď sa vám narodí dieťa. Dlho všetko plánujete a pripravujete aby, keď raz uzrie svetlo sveta, aby ste boli pripravený urobiť všetko pre to, aby bolo zdravé, silné a pekné a aby ste ho previedli dospievaním a čo najlepšie pripravili na život.
O to všetko sme sa ja s mojim tímom starali počas roka 2014. Bola to pre nás ako „prvorodičov“, rozumej niekoho, kto predtým žiaden časopis nevydával, jedna veľká škola. Všetko sme sa učili za pochodu a určite sme spravili aj veľa chýb. Keď sme vstupovali na trh, konkurenti a ľudia z brandže sa nám väčšinou smiali a nebrali nás vážne. Hovorilo sa, že vydáme pri dobrom vetre tak možno 2 – 3 čísla, ale my sme vydržali celý rok, počas ktorého sme sa stali najčítanejším pánskym magazínom na Slovensku.
Decembrové vydanie z podnikateľského hľadiska to najúspešnejšie, no napriek tomu posledné. Rozhodli sme sa teda, že dvanástym číslom roku 2014 ukončíme vydávanie tlačeného časopisu a od nového roka sa budeme plne sústrediť iba na internet ako online magazín.
Napriek tomu, že vtedy sa toto rozhodnutie nezdalo všetkým ako najlepšie a mnohí redaktori nám neverili a redakciu opustili, odštartovala sa nová éra digitálneho vydavateľstva. Spolu s touto premenou prišla zmena názvu magazínu na Manmagazin.sk a začali sme postupne spúšťať nové projekty.
Postupne, pomalými krokmi a ďalšími chybami a maličkými úspechmi sme prišli tam, kde sme dnes. A sme na to patrične pyšní!
